Povesť
Povesť o praotcovi Haršáckych Vlkovcov
Vianočná povesť z východného Slovenska od neznámeho autora
Bol Štedrý večer. Biele snehové vločky mäkko padali na zamrznutú zem. V dedinkách po údoliach i na hradoch, vypínajúcich sa na strmých skaliskách, zažíhali sviatočné kahance. Všade vládol pokoj, posvätné ticho betlehemskej noci.
Iba v šarišskom kláštore na Tubulskom hrade bolo rušno. Na nádvorí, inokedy tichom, sa ozýval krik, huk, lomoz a dupot konských kopýt. Poľakané mníšky sa zišli na spoločnú modlitbu. A tá nebola teraz taká uzobraná ako bývala inokedy. Myseľ neposlušne blúdila po zasneženom, pustom kraji.
* Bože drahý, či ju nájdu? Či ju už nezožrali pažraví vlci? *
V duchu sledovali výpravu, ktorá práve odišla z hradu a pozorne počúvali, či sa ešte nevracia. Ich srdcia prenikol strach zakaždým, keď sa v nepriehľadných pralesoch ozvalo prenikavé zavýjanie divej zveri.
Predstavená kláštora, Alžbeta, dcéra kráľa Bélu, vybrala sa ešte za rána s milodarmi, aby ich rozdelila po roztrúsených horských dedinkách. Jedny sane sa šťastne vrátili na poludnie. Ale o Alžbetiných na červeno namaľovaných saniach ani vidu, ani slychu.
Povozníci, ktorí sa vrátili, oznámili, že kráľovská dcéra ostala u istej chorej v osade pri hornom toku Delne. Ale odkázala, že k štedrovečernému stolu sa istotne vráti.
Podľa pieskových hodín sa blížila polnoc a nad Tubulským hradom sa rozprestierala čierna noc. Pri svetle horiacej pochodne hlásnik zaspieval:
*Chváľ každý duch Hospodina
i Ježiša jeho Syna.
Uderila dvanásta hodina.
Nech nám bude ku pomoci
v tejto svätej, tichej noci! *
* Už je polnoc, * povedala plačlivo najstaršia mníška sestra Veronika, * a o našej drahej matke predstavenej ani chýru. *
* Ktovie, či ešte žije ? * zavzdychali zborovo ostatné a so skormúteným srdcom vošli do kaplnky na polnočnú svätú omšu.
Sestra Veronika zažala hromničku, uviazala na ňu čiernu stuhu a bôľom skrúšené mníšky striedavo recitovali pohrebný žalm.
V polnočnom tichu sa im z tmavých kútov kaplnky pred očami stále vynárali zakrvavené tlamy divých vlkov, ktoré trhali drahé telo ich matky predstavenej.
***
Niekoľko hodín predtým bolo počuť na zasneženej ceste dolu od Slanských vrchov veselé cvendžanie zvončekov na štvorzáprahových saniach. Medzi prikrývkami sedela Alžbeta, predstavená Tubulského kláštora, zabalená do mäkkej kožušiny.
Len čo došli k rieke Delni, pod tmavým haršáckym vrchom sa zjavili zelené iskry, cválajúce rovno k saniam.
*Ježiš, Mária, vlci idú, * prekrižoval sa pohonič.
Alžbeta pozrela k lesu a dych sa jej zastavil… Z húštiny letel celý kŕdeľ divých šeliem. Kone ich zavetrili a začali splašene behať krížom-krážom po širokej pláni. Zelené iskriace oči za nimi…
Jeden ozrutný vlk vyskočil na sane a strhol z predstavenej kožušinu. Pohoničovi sa podarilo odrezať postroje z jedného koňa, na ktorého sa dravce šialene vrhli a o chvíľu spratali do posledného kúska. Ale čo to bolo pre toľké žalúdky?!…
Tým sa v nich iba ozval ešte väčší hlad, a kým sa pohoničovi podarilo vypnúť aj druhého koňa, zlovestná mrákava im bola znova za pätami.
Zručný pohonič takto zdržiaval vlkov, až kým nezostal iba jeden kôň. Zmorený, sotva dýchajúci kôň dobehol až k Sekčovu, nad ktorým sa vypínal Soľnohrad. Pohonič kričal o ratu, ako mu len hrdlo stačilo, ale jeho hlas nikde nenašiel ozvenu…
Dravce boli znova pri saniach prichystané vrhnúť sa na matku kláštora a na matku opustených…
V dedine hlaholili zvony pieseň lásky, bratstva a obetavosti. Pohonič, ovplyvnený štedrovečerným zákonom lásky, odovzdal opraty predstavenej Alžbete, prežehnal sa a skočil medzi zúrivo zavýjajúcich vlkov, aby zachránil svoju blížnu…
***
Hromnička už dohárala… Odznel aj žalm za dušu zomrelej.
Posledné akordy polnočnej omše práve doznievali v trúchlivom tichu, keď sa otvorili dvere kaplnky a do posvätného šera vstúpila uplakaná predstavená.
Mníšky vykríkli od radosti, ale Alžbeta s ťažkým smútkom povedala:
* Vaša radosť je draho zaplatená. Skloňme sa pred Bohom v hlbokej pokore a modlime sa za šľachetnú dušu pohoniča Jána, za jeho duševné spasenie, lebo on sa za mňa obetoval…*
Vďačná predstavená Alžbeta dala neskoršie vernému pohoničovi postaviť pomník na tom mieste, kde ho vlci roztrhali a jeho rodine dala do daru nové územie od Sekčova, pozdĺž rieky Delne až po Šimonku. Všetci jej členovia boli povýšení na šľachticov.
Podľa erbu znázorňujúceho vlka, dostali meno Vlkovci, neskoršie Farkašovci. Ich meno i erb pripomína dodnes Ježišove slová, podľa ktorých: * nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá život za svojich blížnych.*